A tak som deti vzala opäť raz do jamy levovej. Na ihrisko. Tentokrát na také inakejšie. Kam tak často nechodíme. Prihovorila sa mi jedna mamka. Čítala môj blog a spoznala ma. Dali sme si veľmi peknú a plodnú debatku až do momentu, kedy poznamenala, že ona svoje dieťa zverejňovať nechce a nechápe nás, matky čo to robíme. Vraj sa nemám hnevať, ale ona s takouto prezentáciou nesúhlasí. Zlatá. Bol to zaujímavý zvrat, ktorý ma však ani trochu nerozčúlil a už vôbec neprekvapil.
Začínam si naozaj veľmi obľubovať tento svoj/náš mini online život. Vážim si komunitu normálnych maminiek (aj nemaminiek), ktoré tu mám. Ste úžasné. Ďakujem Vám. Myslím, že každá z nás si už neraz kládla otázku, či zverejňovať fotky svojich detí na sociálnych sieťach. Aj ja som si ju kládla.
Je úplne v poriadku nesúhlasiť.
Je veľa ľudí, ktorí nesúhlasia s mojou výchovou, s tým, že mám tretie dieťa, s tým ako deti stravujem, čo im kupujem, že chodia do škôlky pred 3 rokom života, že chodia do súkromnej škôlky a budú navštevovať súkromné vzdelávanie aj ďalej, s tým, že som sa vydala mladá a založila som si rodinu v mladom veku. S tým aké mená moje deti dostali, s tým, že som ich išla porodiť do Košíc, i to že som mala programované pôrody. Je toľko vecí, s ktorými ľudia môžu nesúhlasiť a je to úplne v poriadku.
Vedomé rozhodnutia.
Robím veľa vecí, s ktorými nemusia byť všetky ok, ale robím si vedomé rozhodnutia, pokiaľ ide o môj životný štýl a moje rodičovské rozhodnutia, ktoré majú vplyv na moje deti. Som si vedomá kladov a záporov mojich rozhodnutí. Napríklad nášho rodičovského rozhodnutia škôlky a škôl štátneho vzdelávania, sledovanie TV, či viditeľnosti online. To všetko sú voľby, ktoré nie každý robí, ale vedome sme sa rozhodli urobiť tieto rozhodnutia. Moje deti nebudú mať možnosť vyjadriť sa ku mnohých aspektom zo svojho detstva, rovnako ako sme ani my nemali kontrolu nad tým, ako sme boli vychovaní, ako aj naše deti, nemajú moc ovplyvniť výchovu, ktorú od nás dostávajú, ale robím tieto rozhodnutia s najlepším úmyslom, na podkladoch, ktoré sú mi blízke a stojím za nimi. Je to prirodzené, ako aj to, že nezdieľame všetci rovnaký názor. To je predsa život. Život vo všetkom, vo všetkých svojich vetvách.
Mňa teší táto naša online komunita. Teší ma každá správa, v ktorej píšete čo všetko vás nakoplo, pomohlo, ako vám uľahčilo rozhodnutie pôrodov, cestovania. To, že sa o malú časť môjho života v rodine môžem podeliť a hovoriť o prirodzených veciach je aj moja psychohygiena. Je to aj tým, že je rok 2020, myslím si, že zdieľanie online je v týchto dňoch celkom bežné a vnímameho ho ako prirodzenú súčasť života. Je však bežné a pochopiteľné, že to nie je v zóne komfortu každého človeka. Nezdieľať však nič priveľmi osobné je myslím, zdravá stredná cesta. Je toľko vecí v našich dňoch, ktoré sa nedajú zdieľať, ktoré si užívame natoľko, že nás ani nenapadne zaznamenať ich. Buďme k sebe tolerantní. Buďme tolerantní voči vedomím rozhodnutiam každého z nás. Zamýšľajme sa nad inou perspektívou. Svet je krásne farebný. Nerobme z neho čierno-bielu ilúziu. Je nás toľko. Žena čo deti chce a má ich. Žena čo deti odkladá a chce ich mať neskôr. Či žena, ktorá si založí druhý online svet, zo života svojej rodiny, kde prispieva tým, čo uzná sama za vhodné. Každý máme možnosť výberu, možnosť voľby a za jej výsledok si predsa vždy zodpovedá každý sám.
Lebo to je život.
Online svet nikdy nedokáže obsiahnuť toľko čo ĺudská duša