Pri deťoch ma veruže už nic neprekvapí. Tak si to občas myslím. Až do chvíle, kedy mi jednomamka na ihrisku neverí, že všetky 3 deti sú moje. “Nie, neverím. Ešte tie dve by som horko ťažko verila, ale tú najstaršiu nie, tú musel mať váš muž z prvého manželstva.” Čo dodať priatelia? Je náročné byť atypickou matkou 3 detí pred tridsiatkou.
Úplne vážne. Je to náročné. Keď sa už niekam aj vyberiem so všetkými deťmi, mám povinnú výbavu. Šiltovka a slnečné okuliare. A veruže aj vo vnútri obchodov. Už chápem celebrity, prečo chodia vyzbrojené a zahalené až po uši. Hoc som sa z nich smiala. Toľko pohľadov a zazeraní je niekedy naozaj náročné stráviť a nevšímať si ich. Neviem kde a prečo započali tieto predsudky na materstvo a mladé matky.
Mladá mama nie je o nič menej ako žena, ktorá si založila rodinu neskôr. Práve naopak. Čím ďalej, tým viac pozorujem nespočetné množstvo výhod. Nie raz, my kamarátky staršie odomňa spomenuli, ako im vekom ubúda na trpezlivosti pri deťoch, ubúda sily. Ako im chýba komfort, na ktorý si za tie roky zvykli. Mladá mama nie je o nič nezodpovednejšia. Naopak. Je menej úzkostlivá, avšak zároveň zdravo vnímavá. Materstvo nie je o vekovom čísle. Naša spoločnosť mi však čím ďalej tým viac dáva pocítiť, že mladosť sa matke nehodí. Omyl. Moje deti žijú normálne a sú milované. Majú matku, ktorá sa im vie priblížiť. Ktorá ešte sama túži po hrách a má na to energiu. Ktorá im rozumie a bude im rozumieť s ich pribúdajúcim vekom viac a viac. Nie sme o nič horšie. Sme Našim deťom kamošky, vekovo blízke a vedzte či nie, deti si to všímajú, sú vnímavé a kladú otázky „prečo“ „ako“. Staršia dcéra už badá rozdiel ako aj jej kamarátky a berú to prirodzene. Len škoda, že my „dospelí“ máme potrebu riešiť veci inak. Že sme stratili to prirodzené v nás.
Áno, chcela som mať rodinu. Áno, hlavne potom, keď som spoznala svojho muža. Áno, všetci traja sú moji, odmakala som si ich. Nie, neznamená to, že musím mať +30kilov, ani +30 rokov, ani to, že sa výsostne ako matka troch detí musím obliekať do vreca. Nie, nevadí mi, že vyzerám ako sedemnástka alebo opatrovateľka. Nie, nemáme tretie dieťa kvôli tomu, že sme silou mocou chceli zamiesiť iné pohlavie, pri jeho dvoch čiarkach som revala ako pavián, čož asi nie je reakcia matky chorobne túžiacej po synovi, či po xy deťoch. Nie, nepríde mi to čudné, že sú už traja, príde mi čudné, že vy máte jedného a beháte mu nezdravo za zadkom, …
Stretávam sa s veľa hlúpymi otázkami a počúvam veľa odpovedí, a znášam veľa aj hlúpych pohľadov…ale chodím vzpriamene, hrdo, s celou mojou smečkou, v šortkách a tričkom nad pupkom, som sama sebou, tak ako sa cítim dobre a nechystám sa podriadiť tomu, čo je pre slovenskú spoločnosť akceptovateľné a zaužívané. Namakala som sa, stále makám, veľa obetujem, veľa sa mi vracia a budem podporovať a fandiť každej mladej babe, ktorá sa vidá cestou nebojácnosti, inakosti, zodpovednosti a nekonečnej lásky…cestou materstva????
Moje vyznanie nie je dehonestáciou matiek v neskoršom či zrelšom veku. Každá máme iné možnosti, iné priority, iné podmienky a potreby. Moje vyznanie je povzbudením pre všetky mladé ženy, ktoré túžia po rodine alebo ju už majú a sú podceňované. <3
Lucka, píšeš mi z duše. Moji rodičia nás mali do tridsiatky piatich a potom ešte troch. Celkom závidím niektorým svojim rovesníčkam, ktoré už teraz riešia s deťmi prihlášky na strednú alebo vysokú školu, kým ja ešte v noci vstávam k 2,5 mesačnému bábätku. Skôr mi to nevyšlo, ale vďaka Bohu za tých dvoch špuntov. Presne ako píšeš, tak síl a kondície už je trochu pomenej, alemyslím, že ten nadhľad je skôr o povahe a skúsenostiach, než o veku. Na druhej strane som si užila tie roky bez detí s manželom takže sme nemuseli hneď plienky a nočné vstávanie.