Som žena, manželka a matka. Nachádzam sa v kole bežných materských problémov. Boli však časy, keď sa moje povinnosti skladali z uľahčovania si domácich prác, výhovoriek, z rýchleho nákupu majonézového šalátu vo večierke v blízkosti školy, či zo stresu pred hodinou, na ktorú som sa opäť dostatočne nepripravila. Nebola som stopercentná a vlastne nie som ani dnes. Avšak materstvom som získala a naučila sa mnohému. Tomu podstatnému a nájdením samej seba. Kto som, čo chcem robiť a ktoré veci v živote majú význam.
Milujem umenie, všetky jeho vetvy a to ich má teda nádherné množstvo. I ja do nich načrievam. Bol čas keď som bola dievčatko, ktoré sa učilo svoje prvé kroky či šnúru na tanečnej škole. ZUŠ-ka mi ako dievčine v dospievaní zaberala všetok voľný čas po škole, ktorý kamarátky využívali na hry, volejbal či prechádzky v parku a ja som po jednej škole nastúpila na druhú, kde som do zotmenia sedela v lavici na hudobnej teórii či stála za klavírom a učila sa nádhernej a nevyčerpateľnej technike spevu. Konzervatórium v opernom speve bolo pre mňa výzvou a malo teda parádne kľukaté cestičky, ktoré si samozrejme vždy s obľubou vyberám. Čož nie vždy vyhovuje okoliu. Čo povedať, vo svojom vnútri mám ukrytého rebela. Vysoká škola sa ma snažila naviesť na tajomstvá práce s deťmi a odkryť úprimnosť dieťaťa do vlastného neafektovaného hereckého prejavu. Kdež tu, počas týchto mojich aktivít skočil muž. Nie že by predtým neskákakali. Ale tento bol iný. Plán mu vyšiel. Zaujal ma. Až som sa vydala pri dovŕšení sladkých 21 rokov. Náš prvý potomok sa ocitol vedľa mňa v postieľke o 13 mesiacov po svadbe. Toď dcéra sa nám zrodila s kráľovským menom Sára, ktorej pribudla o 2 roky a 10 mesiacov víla Anabela. Pre istotu. Že aby u nás doma ticho a pusto nebolo. V Aňulinom 15 mesiaci na mňa opäť zdesene kričali dve čiarky. Štyri dni po jej dovŕšení dvoch rokov, som si po tretí krát vytlačila potomka. Do babskej bandy sa pridal Eliáš. A tak postupne zisťujem, že každé obdobie života či ľahšie, či ťažšie, nás obohacuje, posilňuje a nepredstaviteľne veľa nás naučí.
Bol deň, keď som sa zobudila, vykonala bežné procedúry a pocítila neprekonateľnú radosť. Prvá, vtedy ročná dcérka, tancovala, ja som sedela a užívala si chvíľku kedy sedím a spomenula som si na pocit, na to aké som mala ako prvorodička šťastie. Zavialo ma rodiť ďaleko od Bratislavy. A zavialo ma správne. A nie. Nechcela som to nechať len na báze “rozprávanie príbehu kamoške pri káve”. Založila som si blog, napísala článok a prišli ohlasy, otázky, záujem. Nasledovali cesty s našou prvorodenou. Hriala ma motivácia, Váš záujem, pribudli články o cestách a tak sa striedali správy a otázky. Založila som si vlastný web.
Sedím a píšem svôj precízne skrátený príbeh a uvedomujem si, že má význam písať, odpovedať, pomáhať, informovať a zdieľať. A hľa, navštívili ste môj blog. Blog, ktorý nie je len preto aby bol, ani nevznikol počas dlhej chvíle. Bol to celkom náročný, kľukatý priam pôrodný proces. Ale ste tu. Som tu aj ja. Matka dnes už troch detí, ktorá sa ide zblázniť, ak sedí stále doma, pri hrncoch a vybehne von, len keď ide venčiť deti či ďaľších dvoch štvornohých členov rodiny. Šťastná matka = šťastné dieťa. S manželom riešime aj takúto jednoduchú rovnicu. A tak si idem občas pospievať, pocvičiť, potancovať, robím si kreatívne manufaktúry a zároveň vyskladám s deťmi 5 poschodový domček z lega, či si zahráme hereckú etudku o dobrých dinosauroch. Sú dni aj úzkosti a chvíle, kedy už naozaj neviem napočítať do päť, či tomu dieťaťu už náhodou nevadí aj to, že zem sa točí a gravitácia mu nedovolí vzlietnuť. Ale potom príde deň, kedy som opäť múdrejšia, silnejšia a keď sa náhodou aj vyspím o hodinku dlhšie, tak aj plná energie robiť veci mimo detí. Je to obeta, za ktorú dostávame plnohodnotné a najvyššie ocenenie. Tak prečo nezdieľať ? Poďme si pomáhať maminky ?