“Juj ty s troma deťmi, to sa teda namakáš.”
A potom už len pozerám na ten ľútostivý pohľad, s podvedomou myšlienkou „ach nechcela by som“. Samozrejme, kvantita úloh a povinností je kapánek väčšia, ako keď som mala len Sáru. Ale potom si otvorím IG a vidím tam matku, obklopenú aj ôsmimi deťmi, usmejem sa a môj mozog sa zastaví: „No čo by ste povedali tejto žene, keď mňa pri troch ľutujete?“
Posúvam Vám perfektný nápad na adventný kalendár, v podstate z toho čo doma a vonku z prechádzky máte a ako bonus, výplň sladkostí či drobností je len a len vo vašej réžii.
Konečne som sa k tomu dostala. Prišlo mi na IG veľa otázok, ohľadom riešenia pre 3 deti. Slohy, ktoré som vám napísala dnes a tu spájam do blogu
Druhý krát v pätici, ale oproti minulému roku cítim výraznú zmenu. Napríklad aj takým adventným “vencom”, ktorý sme poňali neobvykle, ale zároveň čarovne, kedže okrem machového podkladu, ho už dovyrábali moje dcéry. Samé. To je pre mňa priam nový svet. A páči sa mi.
A tak to prišlo. Zlomili ma. Dlho som samozrejme neváhala. Za 7 rokov materstva, som už mala možnosť načrieť do tejto značky a preto viem, že to stojí za to. Tak dlho som neverila, až som z praxe uverila. Praktické a zároveň vzhľadovo atraktívne výrobky sa stali našou dennou súčasťou.
Hádať sa je zdravé, ale pri strate úcty a túžby svieti červená kontrolka.
Myslím, že naši susedia by vám vedeli prezradiť pár pikantností. Trojité náreky a do toho dvojitý krik ? občas kričí len jeden, zatiaľ čo ten druhý treskne dvermi do miestnosti, kde sa zamkne a snaží ukludniť. No sú rôzne variácie a po čase zisťujeme, že sú nevyhnutné.
??
Tak ako si vážim svoju dušu, vážim si aj telo, ktoré som dostala. Mám povinnosť starať sa oň. Tak, ako aj sýtim svoje vnútro, tam ako mám povinnosť starať sa o telá a duše svojich detí, svôjho manžela, tak mám ešte väčšiu povinnosť, aby som nezabúdala na seba.
“V meste by som nikdy nežila s deťmi. Nie to ešte v Bratislave. Ako tam dokážeš vydržať?” Ja naozaj netuším načo sú tieto otázky dobré. V skutočnosti na nič, len brnkajú na nervy. ? Nehovorím, že neboli obdobia, kedy som mala chuť zaliezť niekde do lesa a chodiť močiť do vytríny, ale v globálnom hladisku, je náš život v meste sen.
Prišlo to. To ťažkopádne číslo pred tridsiatkou. Mám 29 rokov a nikdy som nebola šťastnejšia. Samozrejme, že nie každý deň som šťastná. Ale aj tie dni sú s odstupom času tak nostalgické. Čo všetko ma naučili. Neviem to v jednom článku len tak opísať.
Ja viem, každá chceme aj niečo pri deťoch zrobiť a veruže televízia je občas super pomocník na to aby sme si konečne sadli, dopili kávu alebo po týždňoch zmyli podlahu. Mali sme všejaké obdobia. Bol aj čas kedy šlapali detské programy od rána do večera. Až kým som si neuvedomila, že z pomocníka sa stal pán. Pán času, nervov, pán zabijak pokoja a kreativity.