Hádať sa je zdravé, ale pri strate úcty a túžby svieti červená kontrolka.
Myslím, že naši susedia by vám vedeli prezradiť pár pikantností. Trojité náreky a do toho dvojitý krik ? občas kričí len jeden, zatiaľ čo ten druhý treskne dvermi do miestnosti, kde sa zamkne a snaží ukludniť. No sú rôzne variácie a po čase zisťujeme, že sú nevyhnutné.
Každý krik, či konflikt, nás vedie ku komunikácii. Deti zaspia a my preberáme situácie, čo sa za deň stali a hľadáme riešenia. Zbožňujem tento čas. Vypovedáme si všetko, dobodky, bez servítky, snažíme sa rozumieť. Neviem si predstaviť tichú domácnosť, ignoráciu či pasivitu v rodine, vo vzťahu. Ľahostajnosť je často začiatkom konca.
Tak sme s mužom ležali po náročnom dni s drinkom v ruke a sledovali seriál, keď sa na seba pozrieme a obaja si uvedomíme, akí sme vďační za naše “italské manželstvo”. Núti nás hovoriť, riešiť nedostatky, potreby, ktoré máme každý aj osobitne, núti nás myslieť, učiť sa sebareflexii, prekonávať svoje egá a najväčšie plus je, že nás núti znova a odznova po sebe túžiť.
S mužom nám odbil 9 rok vzťahu, 9 rokov neustálych pádov a vstávaní, 9 rokov neustálych zaľúbení ? Mať sa občas dosť je prirodzené a vlastne aj potrebné. Ale prijímať sa, odpustiť chyby a opäť sa spoločne postaviť a budovať, je výzva pre každého z nás. Nezabúdajme a bojujme za lásku. Vždy to stojí za to.